Chrámové Rozhovory

„…Najyinovejšia táto rieka z Yinových je.

Tichá a čakajúca, kým opäť povolaná k životu bude.

Uviaznutá v tých najhlbších hlbinách a predsa slobodná vo svojich výšinách.

Spiace hviezdne semienko číreho svetla v strieborných pavučinkách.

Tichá moc čakajúca miléniá, kým bude môcť opäť vo svojej plnosti vytrysknúť a znovu prúdiť, znovu brázdiť hlbiny, povrchy i výšiny sveta.

Vo svojom spánku pozorujúca, neustále snívajúca, hmkajúc si pieseň Stvorenia, aby si pamätala.

Vo svojom bytí  rýdza.

Vo svojom prejave zabudnutá.

Až tak, že takmer zabudla v spánku i seba.

A vtedy, keď láska ktorú nesie a ktorou vo svojej rýdzosti od prvopočiatku je, vtedy keď táto láska samú seba milovať zabudne, vtedy prichádza dotyk nežný, ktorý svojou mocou všetko zmätie.

No ju nie…

Nie.

Jej pripomenie, kto v skutočnosti je.

Ju jemne poláska, aby opäť rozmrzla a precitla.

Ju opäť nežne podrží, aby v sebe istotu nadobudla a rozpulzovala sa.

Ju nežne povznesie, aby jej divokosť a zmyselnosť, ukrytá v tom najsofistikovanejšom geste a jemnosti krehkej, opäť uzrela svetlo sveta.

A ona rozpomenie sa.

Ako uspala sa.

Ako bezmedzne dávala.

Ako prijala to, čo jej iný predurčili, pretože sa cítila stratená a osamelá vo svete v ktorom sa jej báli.

Vo svete v ktorom vlastniť ju chceli.

Ako vzdala sa seba, aby premostila cestu druhým.

Ako neopätovala lásku sebe, a tak zobrala ju i iným.

Ako hrala hry, ako nosila nespočetné množstvo tvárí.

A čím viac ich nosila, tým bola ďalej od seba a svojho Zdroja skutočnej slobody.

Ako padla i vstala.

Ako poznávala spektrá farieb sveta.

Až milosť ju zasiahla.

A milosť ju povzniesla, aby mier v nej rozľahol sa.

Aby spojili sa póly polarity a ona v sebe kľúčom pozornosti Kozmickej lásky svoje srdce otvorila.

Masky, role, projekcie, istoty i neistoty… hry ilúzie vlastného zabudnutia, ako rozhádzané útržky, ako zrkadlové bludisko, ukryla v nich pierka z krídel prirodzenosti.

Stúpajúc, zaceľujúc… bolesť i radosť v jedno extatické vyjadrenie sa zlievajú.

A ona svoj mystický tanec započína.

Mení doslova chémiu, frekvencie, oktávy, tvary i skupenstvá.

Čo pohyb, to svetelný lúč.

Čo tón, to magnetizmus.

Čo výdych, to prasklina a koniec.

Čo nádych, to pravda a čisté znovuzrodenie.   

A ona opäť svoju prirodzenosť nachádza.

A ona rozbíja i sceľuje, ona transmutuje sa a všetko vne.

Skúsenosti, ako film bez filtru vidí a jej vnútro oslobodzuje sa.

Magneticky svoje pierka navracia si.

S každým otočením, jej sila vo svetle narastá a v hlbinnej temnote jej múdrosť zakoreňuje sa.

Sama sebe lásku opätuje.

Opätuje ju Zdroju i životu.

Už vie, že je iba rýdza čistota.

Povoláva sa opäť k životu.

K plodnej otvorenosti.

Každú jej tvár i esenciu.

Púšťa všetko, čo už jej neslúži, aby mohlo sa skrze ňu zrodiť to nejneobyčajnejšie.

Uvoľnená a bez limitov.

Je všetkým i ničím.

Jednoducho je.

A to ju oslobodzuje.

Nevie a pritom vie.

Načúva, cíti i vidí tajomný jazyk Vesmíru.

Ona je pulzom života a jeho piesňou.

Ona je poéziou, ktorú srdce Kozmické vo svojej láske vysiela.

Vie už, kedy vstúpiť a kedy vnoriť sa.

Medzi svetmi, medzi prahmi, nespútane pohybuje sa.

Už nie pre druhých bez seba a nie pre seba bez druhých.

Vo vedomí SOM, vo vedomí JEDNOTY, nachádza sa.

Stojí i plynie.

Žije.

Otvára moc, múdrosť, mystériá prastaré a pritom budúce, ktoré jej boli zverené.

Ktoré uzavrela, kým nepríde jej vlastné prezretie.

Pomaly a poľahučky, dôvera sa obnovuje.

Vedomá voľba lásky v jej najvyššom prejavení.

Sloboda prameniaca z milosti.

Milosť prameniaca z láskavosti.

A keď zaznie zvon povolávajúci, jej stavidlá sa otvoria, aby plynula voľne do sŕdc, do spojenia a pritom zo seba nič nestratila.

Pretože obsiahla seba a v sebe vše.

Napojená na silu Zdroja, ktorý nikdy nevysychá…“

Katarína MaRa Seraphi z Chrámu Rozpomenutí 

.